WampiriaPB

Vstávaj! Vstávaj! Vstaň!

….Ale prečo???

Sníval sa mi čudný sen.!....

….A aký??? - ospalo zareagoval muž ležiaci vo svojom stane na tvrdej popraskanej zemi-

Aspoň je zaujímavý keď ma budíš tak skoro???

Áno!!! - vyjačal na muža mladý bojovník – A veľmi. - spustil naňho miernejším hlasom -

-ale v zápätí opäť jačal až mu išli oči z jamiek vypadnúť - : Skôr by som povedal, že dôležitý Miko“

A prečo??? - začudovane sa pozrel na chlapíka s briadkou -

V tom sne som stretol Ravena.

To nie je možné!!! Raven sa objavuje len vo veľmi dôležitých situáciach a nie takým ľuďom ako sme mi!!! To sa ti naozaj nemohlo zdať!!!

Ale mohlo!!! Dal mi dôležitú úlohu!!!

Úlohu??? A akú „dôležizú“ úlohu??? - s tónom irónie sa spýtal vyplašeného a zároveň fascinovaného mladíka -

- no on bez toho, aby si všimol irónie druhého muža vážne a zaujato pokračoval -

Musím zachrániť život našemu cárovi!!??Ale ako by sa …....- skôr akoby stihol dopovedať mu do reči skočil ešte väčšmi ospalý mladý muž -

….Myslíš, že ten sen bol skutočný???

Neviem, ale môžme to ľahko zistiť.

- Masoko si odhrnul habit a s kľudom poukázal na tetovanie, ktoré sa mu v sne zjavilo na ramene. -

Pozri keby bol ten sen skutočný,... tak by som mal na ramene tetovanie.

Ale ty ho tam máš!!!

No jasné...... Čo?????? - Vykrýkol so zhrozeným výrazom v tvári -

No, máš tam tetovanie!. - Vyslovil to tak pomaly a zreteľne aby to Masoko počul -

- V tom momente sa zo skameneného bojovníka stal poplašený, malý chlapec. Rýchlo utekal ku studni, aby si opláchol oči, aby zistil či náhodou ešte nespí. Na nešťastie sa mu jeho želanie nesplnilo a zistil, že je naozaj hore a sen, ktorý sa mu sníval bol naozaj skutočný. -

- To, že sa zhováral s bájnym Ravenom bolo pre mladíka šokujúce a dobami až zraňujúce. V tej chvíli nevedel ako sa má cítiť. V hlave sa mu premietali záblesky zo sna, ktorý mal túto noc a spomínal na tajomného muža ak sa to dalo tak povedať ukrytého v starom, čiernom plášti s kapucňou, ktorá mu zakrývala tvár a jediné, čo bolo vydno z jeho tváre, ba dokonca z jeho tela boli jeho jasnočervené havranie oči. Spomínal na to ako mu rozprával o neznámom kráľovi a jeho temných činoch s ľudmi. „Cár je v nebezpečenstve!“ Blyslo mu v hlave-

- Rozbehol sa s mokrými v dlhom cope zovretými čiernymi vlasmi späť k stanu, v ktorom sa mu sníval spomínaný sen. Keď sa však vrátil k ich samurajskému stanu Miko tam už nebol-

- Pred malou chvílkou tu ešte stál pomenší zdatný muž s čiernymi vlasmi, ktoré mal vzopnuté do copa v zadu za chrbátom a s jeho šikmími očami cez, ktoré podľa predpokladu skoro väčšiny ľudí, lúč slnka neprejde, no napriek tomu pozorným a bystrím zrakom, malým špicatým nosom purpurovými perami, z ktorých mladý Masoko vždy počul múdre rady, večné nadávky a upozornenia od jeho staršieho, skúsenejšieho veliteľa-

- No po Mikovi ani stopy. Všade popraskaná suchá zem, ktorú zdobil piesok, kamene, sem tam nejaká papraď, ktorá v púšti pripomínala oázu pre malé chrobáčiky, s ktorými sa samuraji, pred chvílkou sídliaci v tomto pustom tábore živili.-

- Na vrchole stanu sa zjavil malý čierny havran. Jeho oči boli tak tmavé, že mokrý muž stojaci oproti stanu stratil dych. Ich pohlady sa stretli a tvor s obrovským krikom vzletel k oblohe a nasmeroval si cestu smerom k Palácu. -

- Miko kdesi zmizol. Ale kam? To boli otázky, ktoré teraz bežali mladíkovi hlavou.V dialke ešte zbadal havrana a v zápätí uvidel v piesku stopy jeho kamaráta. Mierili na kopec opačne od paláca na neveľkú hrudu piesku, na ktorej bol výhlad vôkol celého tábora až k mílam zdialenému palácu. Prešiel okolo mňa ako to, že som si ho nevšimol? Ani tejto otázke sa nevyhol, keď prechádzal okolo studne ležiacej hneď oproti. Postavil sa opäť k studni a zahladel sa na hrudu piesku, ktorá z blízka nebola až taká nízka. Poobzeral sa dookola, aby našiel najlahšiu cestu na výstup po vzliezajúcom piesku a pustil sa po ňom hore. Už už sa dostal na vrchol, keď sa mu s pod nôh zosypal piesok spolu aj s ním späť k studni šťastie, že do nej nespadol.-

- druhý pokus už bol úspešnejší, ale nebola to tiež žiadna sláv, keby nepoužil svoje šurikeny tak by sa asi hore nedostal. Premýšlal ako asi bez toho, aby spadol sa hore dostal Miko. Nevidel žiadne stopy po páde a kroky vyryté v piesku boli v poriadku. Jeho úvahy však prerušil rozoznateľný ruch pod kopcom, na ktorom stál.-

-V dialke videl cárov palác.Odjakživa bolo v meste okolo paláca rušno, ale tento ruch bol úplne odlišný od každodenného života v meste. Každý deň bolo v meste obrovské množstvo ľudí a nespočetné kvantum obchodníkov, ktorí obchodovali s hojným množstvom tovaru. Od farmárskych výrobkov potrebné pre každodenný život, cez drahokami až po otrokov nájdených pri pobreží riek a morí. Otroci boli napriek samurajom značne odlišný. Nemalí také ostré oči, ich pozornosť a rýchlosť nebola taká dokonalá ako ich, čo bolo pochopiteľné už len z toho dôvodu, že to sú námorníci, ktorí stroskotali na ich obrovských lodiach. Každou zrážkou pri okolitých kamenných útesoch sa stali z rybárov obchodníci. Pomohli a napokon si zotročili z úbožených námorníkov. Útesy sú jednou z výhod ostrova, na ktorom žijú samuraji. Na ich ostrov sa dostane len námorník na toľko zručný, že vie odhadnúť smer vĺn a teiž miesto na ukotvenie lode medzi skalami.-

- Aj keď nebola noc, aby boli rozsvietené nočné lampy Masokovi sa zdalo, že svietia. Ba svieti celý palác. Spočiatku to skôr pripomínalo oslavy, o ktorých nevedel. Pozorne sledoval dianie pod ním, až napokon jeho zrak spatril temného havrana ako prelieta nad hlavou muža bežiaceho neskrotným tempom k palácu. Keď si uvedomil kto to je, konečne zistil, čo sa dole deje.-

- Palác bol v plameňoch a Masoko sa s hrôzou v očiach pozeral ako sa z paláca stávajú trosky. Každodenný život bol narušený! -

-Požiar zachvátil celý palác spolu s mestom. Celé cárové sídlo, cár aj s ostatnými ľudmi v meste bojovali s požiarom. A on tu len tak stojí. Nemohol sa ani pohnúť-

- Z dialky zbadal ako sa okolo paláca zbieha roj zvláštnych tvorov, pripomínajúcich, chodiacu morskú vodu. Mali tmavomodré tváre a s neznesiteľným pohľadom útočili na bezbranných ľudí. Z úst im vybiehali ostré zuby a ich uši pripomínali starých ohavných tvorov z bájneho dúhového lesa.

- Po strašne dlhej chvíli ako tak nehybne stál na cýpe pieskového kopca opäť jeho zrak skončil na Mika. Ani by nepovedal, že tam stojí tak dlho.Alebo, že by Miko beža tak rýchlo? Bez toho, aby si odpovedal, si uvedomil, že Miko už zápasi s neznámymi tvormi. Snažil sa pomôcť ešte žijúcim obivateľom palácu v neúprosnom boji proti ohavným tvorom..-

Stoj Miko! - bezducho zakričal na veliteľa. -

Už im nepomôžeš. Ty sám nemáš šancu zvíťaziť nad takými obludami! Čakaj!

- S plačom v očiach sa rozbehol oproti smrti, aj keď nevedel, či má vôbec nejakú šancu na prežitie oproti toľkej prevahe nepriateľov. Utekal tak rýchlo čo mu nohy stačili a nemálo krát sa zosypal na zem v únave. Nohy ho boleli ako koňa po trojdňovej ceste, aj keď nebol ešte ani v polceste.-

- Keby mal koňa už by tam dávno bol, ale takto sa musí pomaly brodiť riedkym pieskom a mysleť na to, že jeho najlepší priateľ bojuje s istou smrťou o čas a on tam nie je.-

- Ako tak bežal dostal sa do úžlabyni dvoch piesočných dún a na krátky okamih stratil z dohladu horiaci palác a pohlad na bojujúceho Mikoa. No, keď sa vyhrabal z poza hrby piesku a štrku naskytol sa mu desivý pohlad ruín kedysi obývaného mesta Shin-gi-tzan. Márne hladal očami živej duše a protivníkov, ktorí boli za toto všetko zodpovední. Bolo už neskoro. Nestihol doraziť pred tým ako by nejako dokázal pomôcť. Oči sa mu opäť stretli s pohľadom čierneho vtáka obžierajúceho mŕtvolu modravej príšery. -

- Z blízky vyzerali ešte hrozivejšie ako z kopca pri studni. Zuby majú naozaj obrovské a ako zbadal tak to čo z dialky vyzeralo ako helma boli vlasy, ktoré zakrývali kly vyrastajúce z krku. Po hrôzostrašnom pohlade na túto hostinu zakričal.-

Miko! Kde si??? Prosím ozvy sa!!! - zaslzený a zahanbený tým, že nezachránil ani jedného človeka klesol na zem. -

- Spatril nevládne ležiace telo a v ňom obraz svojho mŕtveho priateľa.-

- Mesto v troskách, z paláca ostali len kopy kameňa a piesku, všade okolo samá krv jeho druhov zmiešaná s krvov jeho nepriateľa. Náhle ho prepadla nenávisť keď zbadal ležiaceho súpera po ľavici jedného z cárovej stráže s rozbytou helmou a zlomeným mečom. Zodvihol rukoväť s malým kúskom oceľe a nepretržite ho sledoval. Keď v tom zrazu monštrum začalo odkašlávať. Zľakol sa a pod kol sa o mŕtveho strážcu. Zodvyhol a rozbehol sa za ním a zabodol kúsok z oceľového noža do jeho hrude. A nenásytne sa mu díval do tváre. -

Prisahám, že vás všetkých pozabíjam!!! Nikto z vás nezostane nažive!!!

- Masoko zlyhal aspoň tak to cítil a ešte raz sa poobzeral do kola. Pred chvílkou to bol jeho domov a teraz tu nie je nič, len pár ohoretých domčekov, mŕtvy ľudia aj tí netvori, ktorých bol rozhodnutý zlikvidovať do jedného. Kameňe múrou paláca boli okolo celého mesta porozhadzované a chrám, kde ako malý strávil veľa času už neexistoval-

- Bol to strašný pohľad už len z diaľky, nie to z takej blízkosti v akej bol Masoko. Bol priamo v epicentre diania na troskách chrámu. Ešte väčšmi šlahal oheň, ktorý doteraz bral život a keby sa mu postavil niekto do cestu urobil by to aj teraz.-

- Vo chvíli keď sa zlomený samuraj rozhodol rozbehnúť za nepriateľmi, aby pomstil cárovu smrť, zašramotilo sa čosi pod doskami chrámu. Neváhal a začal odhadzovať kusy trámov na bok a snažil sa zistiť kto, alebo čo sa snaží vyhrabať s pod dosiek chrámu. -

- Zakrátko bol počuť nezrozumiteľný chrapľavý hlas-

ph – oo – mh – ooo – c.

- Masoko začal hrať hru s životom.Znovu ten istý zlý pocit z toho, že nie o svôj. Nemal veľa času lebo hlas, ktorý bol aj z prvej chvíle nezrozumiteľný sa pomali strácal v útrobách chrámu. Ako vyťahoval posledné dosky ležiace na starcovi na tvári sa mu rozhostila nefalšovaná radosť ale v zápätí sa vrátil do skutočnosti.Ten starec bol starý mních Og-du-mnam.Človek, ktorý sa o ňho staral, keď jeho rodičou zajali a umučili k smrti číňania-

Majstre! - roztrasene riekol.-

….Masoko... Musíš zachrániť cára!!!

Nie!!! V prvom rade musím zachrániť vás, ak cára uniesli tak mám ešte kopec času, aby som vám pomohol. - a začal odkladať ďalšie trámy prikrývajúce mníchove telo.-

- mních nabral posledné sili na to, aby chytil bojovníkovu ruku.-

Počúvaj ma dobre Masoko!!! Trólovia niesli cára.....

Trólovia....??? - zvedavo sa spýtal Masoko.-

- mních bez vysvetlenia pokračoval -

….pre čínskych vládcov, aby nás dokázali zlikvidovať z vnútra. Chápeš?! Ak sa ti ho nepodarí zachrániť sme stratení!!!

Áno rozumiem! Ale teraz zachránim vás!!! A kto sú tí.... -opäť sa snažil spýtať o neznámych tvoroch niečo, čo by mu vysvetlilo prečo, alebo ako sa sem dostali tieto tvory -

Dôležitý je cár!!! - mních vybral z vrecka mech s nejakým práškom, potichu povedal zaklínadlo. -

Prepáč, že to robím takto ale musíš zachrániť cára........“Arrevina“

- Masoka sa zmocnila bolesť, jeho oči boli zastreté čierňavou a on sa zrazu objavil na trávnatej pláni. Jeho ruky tŕply, no oči sa mu otvorili napriek bolesti, ktorú cítil. Všetko čo videl bola voňavá tráva a prenádherná nočná obloha značne odlišná od tej, ktorú poznal. Keď bolesť prestala pôsobiť, vysilený a so slzami v očiach dopadol na zem....